„Nie, Mikula,“ odmietol knieža bez rozmýšľania. „Bohatierov potrebujem mať stále poruke. To, ako ste si poradili s poslednou úlohou, je dôkaz, že ste tu nanajvýš potrební.“

„Gosudar, blahorodie,“ začal Seljanovič prosíkať. „Pri Velesovi, matičke Mokoš a všetkých bohoch ťa prosím, aby si ma prepustil. Ak nevyužijem túto možnosť pomstiť Volcha, prídem o rozum!“

„To je pravda,“ potvrdil Jegor. „Pomyslenie na Tugarina a nebohého Volcha zožerie tuná sedliaka zaživa. Je to ako nejaká nákaza. Nechaj ho ísť, lebo ťa bude otravovať, kým ti neodpadnú uši.“

„Ak pustíš Mikulu,“ ozval sa náhle Iľja, „chcem ísť tiež. Ja som mal černokňažníka na dosah, keď zlomil Volchovo žezlo, ja som rozpáral bachor čiernemu hadovi, mne ufrngli pred nosom. Chcem to dokončiť!“

„A mňa,“ zdvihol sa Aljoša Kňažič z lavice, „už nebaví vysedávať v paláci. Gosudar, dovoľ aj mne skočiť na koňa a namiesto holubov strieľať čeremiských hrdlorezov! Aspoň sa pred jarnou výpravou do Chazarska precvičím v lukostreľbe.“

„Tak počkať, hádam by ste nešli bezo mňa?!“ zvolal Kolyvan Vyhnanec.

„A bez nás?!“ skríkli jednohlasne Divljan a Borovej.

„Tak dosť!“ tresol Svjatoslav čašou do stola, až sa z nej odlúpla jantárová slza. „Toto už zaváňa vzburou!“

Bohatieri zmĺkli, ako keď utne. Okrem jedného.

„Akáže vzbura, gosudar?“

Svjatoslavov blčiaci pohľad sa zastavil na Jegorovi, ktorý si založil ruky na mohutnej hrudi, ovalil sa o operadlo kresla a vážne sa rozhliadol.

„Je to len túžba po spravodlivej odplate,“ dodal. „Máš dosť mužov, knieža. Desať chlapov ti chýbať nebude. Ja sám určím, koho vezmem so sebou a koho nie.“

„So sebou?“ zatiahol Svjatoslav zlovestne. „Aj ty chceš ísť?“

„Pravdaže,“ usmial sa Jegor. „Je to predsa o tom, čo si každému z nás od začiatku vtĺkal do hlavy. O družine a svornosti. Tugarin zabil mnohých z nás, nielen Volcha. Pod suwarskou dračou vežou vyhubil skoro všetkých goryničov, výkvet kyjevského vojska. Všetci padlí si zaslúžia, aby sme tento dlh spláchli zo stola nepriateľskou krvou. Navyše, táto tupá pomstychtivá tlupa,“ rozhliadol sa po svojich druhoch, „potrebuje rozumného veliteľa.“

Svjatoslav sa zhlboka nadýchol. Ticho, ktoré naplnilo hodovnú sieň, akoby sa cez dvere rozlievalo i do okolitých chodieb, do celého paláca. Nikto ani nemukol.

Potom vládca Kyjeva neochotne prikývol.